Neberme sa/život tak vážne.

"Neprestávame sa hrať pretože starneme; starneme preto, lebo sa prestávame hrať."

- GeorgeB.Shaw

V koučovaní sa často stretávam s názorom, že život je vážna a ťažká vec a ak chceme uspieť, tak musíme vytesniť zo svojho života všetko, čo nás od dosiahnutia vážnych cieľov zdržiava, vyrušuje a brzdí. To znamená, že ak chceme byť úspešní v práci, zarobiť viac peňazí, splácať hypotéku, stať sa konečne niekým dôležitým, nemôžeme si predsa dovoliť také rozptýlenia ako "normálny" vzťah, rodina, cestovanie, koníčky, stretnutia s priateľmi, hranie sa....snívanie, obyčajný humor, srandu. Dokonca si nemôžeme dovoliť robiť to, čo nás baví a napĺňa, pretože nebudeme dostatočne vážni a ani dôležití. A ak si to dovolíme, tak len v obmedzenej kvalite. 

Jednoducho, keď chceme byť úspešní, mali by sme zabudnúť na svoj radostný bezstarostný život dieťaťa, v ktorom bolo kopec smiechu, snívania, chcenia, veľa flow, improvizácie a musíme prejsť do "módu" rácio, musím, nemôžem, nedá sa, uvidíme a "až keď".
A popritom štandardnom "musím" sme si nevšimli, že vytesňujeme samých seba, svojho vnútorného priateľa - JA, svoje dieťa v nás. Zvážneli sme, zostarli, zosmutneli a zabudli. Zoznam priorít sa zmenil, prispôsobil tomu, čo sa od nás očakáva, tak, ako je to správne. Naše priority do značnej miery ovplyvňuje naše okolie a hlavne systém pravidiel /príkazov, zákazov, obmedzení/, ktorý sme si viac menej odsúhlasili sami a v ktorom žijeme /niektorí len prežívajú/. 
Určite ste sa niekedy niekde stretli s vetou: "Prosím ťa, buď už konečne normálny/a, ber to už konečne vážne! Toto sú už vážne veci!"

A čo máme brať vážne? Čo to znamená "byť normálny"? Kvôli čomu a kvôli komu vlastne? Túto vážnosť života a dôležitosť začíname vnímať a reagovať na ňu v období dospievania a niektorí, resp. väčšina z nás sa postupne vzďaľuje od svojho vnútorného dieťaťa, jedinečnosti, od zmyslu, či pravdy a približuje sa viac k ambíciám, uniformite, častokrát k povrchnosti a osobnej dôležitosti.  
Viete si predstaviť, čo by sme získali tým, ak by sa nám v sebe podarilo znovuobjaviť svoje vnútorné dieťa? Reštartovať tú úžasnú jedinečnosť, odlišnosť a život? Vau! Viete si predstaviť, čo by asi povedalo každé jedno dieťa na dnešný svet? Čo by povedalo na život, ktorý dnes žijeme? 

"Tak toto si chcel? To je všetko? Finito?
Pre toto som sa ponáhľalo dospieť?" :-) 

Úžasných 8 minút o tom, kde to všetko začalo. Alebo skončilo?

Akosi veľmi a rýchlo sme zostarli a zvážneli za posledné mesiace.
Toľko vážnych, smutných a zostarnutých duší bez skutočnej radosti som už dlho nevidela. Ja viem. Covid a Lockdown. Ale ten pocit nenaplnenia napriek dosiahnutiu všetkého, čo sme chceli, a nie jedného, ale hneď niekoľkých cieľov a životných mét, tu bol aj predtým. A kto z nás prihliadal na potreby nášho vnútorného dieťaťa, na skutočné potreby a tie najdôležitejšie veci-hodnoty, na ktorých nám niekedy tak záležalo? /Nie na potreby nášho večne hladného a súťaživého ega./ 
Pamätáte sa na to, ktoré to boli? Ako často sa vám dnes stáva, že ste zvedaví, úprimní, autentickí, ako často sa hráte, objavujete a radujete?

V poslednej dobe sa zamýšľam aj nad tým, prečo my dospeláci robíme veci, o ktorých deti ani len netušia. Tak napríklad: dospeláci častokrát "niečo iné hovoria a niečo iné robia".  Čo je dôvodom? Hmmmm...Vyhovieť iným, alebo, aby sme nesklamali? A možno chceme vyhovieť sami sebe. Kto vie?!  Možno sa s tým lepšie žije...
Neúprimnosť a vlastná dôležitosť - ten pocit a presvedčenie, že už všetko vieme, nám bránia aj na ceste osobného rozvoja. Akú zmenu chceme dosiahnuť, keď nie sme k sebe a druhým úprimní? Keď nie sme sami sebou? Nič sa nezmení, keď sa nič nezmení. Ale to už viete.

Odhodiť alebo zbaviť sa svojho vnútorného dieťaťa je jedna z najväčších chýb, akých sa môžeme dopustiť. S našim dieťaťom odchádza úprimná radosť, život s ľahkosťou, všímavosť, humor, kreativita, zvedavosť, energia a autenticita. 

Krátky a silný film o niečom veľmi dôležitom, na čo sa v dospelosti zabúda. /možno nastaviť automat.titulky v češtine/

A príde ten deň, keď sa začneme pýtať sami seba alebo kouča. 
Ako je to možné, že neviem čo ma naozaj baví? Je normálne, že to ani len netuším? Čo mi prináša skutočnú radosť? Pri akej činnosti zabudnem na celý tento zložitý svet? Ake je to smiať sa len tak bez príčiny, tešiť sa z maličkostí a naozaj si užívať to, čo mám? Je to vôbec možné pri toľkej vážnosti, zaneprázdnenosti, dôležitosti a zodpovednosti? Ako rozvíjať vlastnú kreativitu v dnešnej dobe?

Príliš hlboko sme prepadli vážnosti tohto sveta.